Život vo voľnej prírode


zebra finches

Systematika a život astrildovitých v prírode

Systematické zaradenie astrildovitých (astríld) bolo aj je veľkou dilemou. Astrildy boli donedávna považované za podčeľaď pletiarkovitých (Ploceidae) . Už niekoľko rokov však platia na základe fylogenetických súvislostí do samostatnej čeľade ktorá zahŕňa asi 125 druhov vtákov.

Život vo voľnej prírode

mapa výskytu

Astrildy obývajú subtropické až tropické oblasti. Takmer celý kontinent Afriky okrem severnej Sahary, obývajú v nemalom zastúpení aj Južnú Áziu, Indoaustrálske ostrovy, Novú Guineu, Austráliu až po Samou a Mikronéziu. Pôvodnou domovinou týchto vtákov bola však Afrika, z ktorej sa však postupne v jednotlivých fázach rozšírili aj do ostatných častí sveta až po Austráliu. Niektoré druhy boli aj prenesené človekom do iných krajín, kde sa predtým nevyskytovali (napr. panenka muškátová, ryžovník šedý). Astrildovité vtáky dávajú prednosť trávnatým krajinám, až krovinatým a v výnimočných prípadoch vyslovene stromovitým krajinám.

Astrildy sú zrnožravé vtáky ktoré získavajú svoju potravu predovšetkým zo zeme, menej zo samotných klasov, metlín tráv. Po zemi sa pohybujú malým poskakovaním, jedinou výnimkou sú astrildy rodu Ortygospiza ktoré sa pohybujú drobnými krokmi. Veľa astrildovitých sa obratne šplhá po kolmých steblách tráv alebo rákosu (napr. panenky).

Pre veľkú väčšinu sú základnou potravou semená tráv v rôznych štádiách zrelosti (proso, mohár, lesknica…). Významnú zložku niektorých druhov tvorí aj hmyz (termity, mravce, lietajúci hmyz…). Podiel týchto dvoch zložiek potravy sa u jednotlivých druhov podstatne líši. Niektorým druhom tvorí ich zložku potravy len v období biologickej aktivity, iným tvorí dokonca základnú (prevažujúcu) dávku ich potravy po celý rok, ale nemalý podiel tvoria aj druhy ktoré sa živia len rastlinnou zložkou. Podľa týchto stravovacích návykov majú jednotlivé skupiny prispôsobený tvar zobáku. U astrildovitých vtákov sa vytvorili dva typy spôsobu pitia. Jedna skupina pije cucaním (amadiny Gouldovej, amadiny diamantové, zebričky pestré austrálske, astrildy rákosné…. Tento spôsob má výhodu v môžnosti prijímať aj malé množstvá vody napr. v podobe rosy, tieto druhy sú totižto odkázané na malé zdroje vody v suchých oblastiach. Druhá skupina pije vodu po malých dúškoch pozdvyhnutím zobáku.

Aj keď patria astrildy medzi spevavé vtáky, ich spev je veľmi tichý až nevýrazný. Najčastejšie je prednášaný v období toku a to samcami. Samice spievajú len u veľmi málo druhov, a to len krátko a výnimočne (napr. samica motýlika červenouchého). Vydávajú tiež aj iné zvuky ktoré majú napr. komunikačný, výstražní charakter alebo zvuky vydávané pri párení, strachu, hneve… Astrildy sú veľmi spoločenské vtáky, o čom svedčí ich kontaktné volanie ktoré udržiava kŕdeľ pohromade, alebo ich vzájomné preberanie peria, vysedávanie tesne vedľa seba na konáriku čo sa však nedeje u všetkých druhov.

Počas rozmnožovania žijú v pároch. Len malé množstvo druhov medzi ktoré patrí predovšetkým zebrička, vytvárajú počas hniezdenia kolónie. Toto správanie má nesporný význam, kŕdeľ má väčšiu šancu sa uchrániť pred dravcom alebo spozorovať ho, je väčšia šanca nájsť zdroj potravy… Po ukončení hniezdenia vytvárajú menšie, pravdepodobne rodinné skupinky.  Okrem spevu sa u každého druhu vytvoril „rituál“ či milostná predohra, ktorá je súčasťou tokania. Tokanie pozostáva u mnoho druhov astrildovitých z poskakovania, resp. ukláňania sa samca, ktorý pri tom obracia striedavo hlavu a chvost k samici. U niektorých druhov samec naježí perie, vibruje chvostom… Miesto pre stavbu hniezda vyberajú obaja partneri, pričom je samec aktívnejší. Vodí samičku na akési „exkurzie“ a ukazuje jej vhodné miesta, a samička vyberie to čo sa jej najviac „páči“. Pri stavbe hniezda väčšinou nosí materiál samec a samica ho v hniezde spracúva. Ako materiál používajú rôzne steblá tráv, srsť, perie, mach, listy… Každý pár preferuje niečo iné. V zásade hniezdo je postavené z hrubšieho materiálu, a v strede je hniezdna kotlinka ktorá je vystlaná jemným perím, srsťou… Niektoré druhy stavajú hniezdo fľaškovitého tvaru, iné viac hruškovitého, mnohokrát so vstupnou chodbičkou. Niektoré druhy stavajú jedno hlavné hniezdo v ktorom aj hniezdia, a v blízkosti  neho druhé, ktoré má oklamať predátora. Hniezdo môže byť umiestnené na zemi, v kríku, na strome, alebo v dutine stromu.

Samička znáša priemerne 4-6 vajíčok. Niektoré druhy znášajú aj početnejšiu znášku. Vajíčka sú vždy biele. Znášku zahrievajú cez deň striedavo samec aj samica, v noci u niektorých druhov tiež, ale u niektorých druhov v noci zahrieva len samička, a samec stráži hniezdo.

Mláďatá sú hole, u niektorých druhov pokryté jemným páperím. Špecifickým znakom astrildovitých sú zobáky mláďat. V kútikoch zobákov majú bradavice (papily) ktoré sú biele, žlté alebo modré. Majú dôležitú funkciu pri orientácii rodičov v hniezde, ktorý v noci vidia ktoré mláďa žobroní o potravu. Estrildidae sú odlišné od ostatných Passeres  správaním mláďat pri žobronení o potravu. Mláďatá typicky vykrúcajú-otáčajú krk od 90 až do 160°.  Rodičia mláďatá kŕmia výhradne potravou z hrvoľu, čím sa líšia od iných spevavcov. Rodič pred kŕmením „pumpovaním“ vyvráti trochu obsahu hrvoľa do zobáku, a pevným vložením svojho zobáku do zobáku mláďaťa pumpuje potravu. Rodičia astrildovitých vtákov nikdy nenosia potravu v zobáku, vždy v hrvoli. Tomuto sa výborne prispôsobil parazitický druh vdoviek Viduinae. Vyliahnuté mláďatá rodičia zahrievajú 6-10 dní, v noci dlhšie. Hniezdo mláďatá opúšťajú vo veku 18-24 dní kedy sú už dostatočne operené a plne letu schopné. Tu ale treba upozorniť na závislosť času kedy vyletia mláďatá z hniezda. Ten závisí od kvality potravy, množstva mláďat v hniezde… Keď je v hniezde mláďat viac, tak môžu byť pripravené na vyletenie z hniezda až napr. v 30 dni od vyliahnutia.

mladé zebričky pestré austrálske
Po vylietnutí ich rodičia prikrmujú ešte asi 10-15 dní, a to väčšinou samec, a samica už zahrieva novú znášku. Operenie mláďat je zvyčajne hnedé až sivé, teda nevýraznej farby. Preperovanie či prefarbovanie do šatu dospelých jedincov trvá u niektorých druhov 6-12 mesiacov, u iných 5-6 mesiacov. Rýchlosť preperovania závisí často od kvality potravy, zdravia jedinca, teploty prostredia… Výnimkou sú motýlik modrobruchý a granátový, kde sa mláďatá preperujú až 18-20 mesiacov. U niektorých druhov je dobre vyvinutý pohlavný dimorfizmus, a samca od samice možno rozlíšiť hneď na prvý pohľad (viď. zebrička pestrá austrálska), u iných je pohlavný dimorfizmus vyvinutý menej, až vôbec a samca od samice nemožno z nášho ľudského pohľadu rozlíšiť, čo u vtákov ale neplatí. Operenie astrildov je hladké, u niektorých druhov, hlavne u samcov možno pozorovať predĺžené chvostové pierka (až vlasovo tenké).

Sfarbenie je veľmi pestré, zelené, žlté, červené, rôzne odtiene hnedej, sivej… Ich let je pomerne prudký. Väčšina druhov nie sú výbornými letcami, čo je spôsobené aj ich spôsobom života, pričom nie sú nútený prekonávať jednorázovo veľké vzdialenosti.

Fotografie astrildovitého vtáctva vo voľnej prírode:

Ociváčikryžovník šedýpár amadín pásikavých
samica zebričky pestrej austrálskejtygríčik bodkovaný-asi samecpár amadin ostrochvostých

Posilování a kulturistika, trénink i výživa